na Blog.cz

Máte niekedy pocit, že s vami nie je niečo v poriadku? Že by ste mali byť úplne iný ako ste? Chceli by ste sa niekedy zmeniť? Úplne zmeniť svoju podstatu? Zmeniť sa presne podľa jej predstáv?

Ja áno. Chcem to už dlho. Chcela by som zmeniť to ako sa správam, ako hovorím, chcela by som mať lepšie rozhodnutia, lepšie názory...

Je to hlúposť, ja viem, ale hovorí sa, že pre lásku spravíme čokoľvek. Ale niektoré veci sa naozaj nedajú tak ako človek naozaj nemôže len tak lietať, premiestniť sa alebo si vymyslite hocijakú nepredstaviteľnú vec čo človek nedokáže.

Každý teraz hovorí o tom že by chcel byť krajší, štíhlejší, mať krajšie vlasy, lepšiu pleť, ale na čo to všetko je? Na výzore vôbec nezáleží ľudia! To sa dá zmeniť všelijakými jebnutými prípravkami, zákrokmi a čo ja viem čím. Ale prečo vedci a všetci tí papaláši neprichádzajú s niečím ako zmeniť psychiku a ducha človeka? Ako ho spraviť viac chápavejším, viac inteligentnejším, viac milým, viac nápomocnejším...viac dospelejším. Prečo by nemohli byť lieky, aby sa človek zmenil, aby pochopil druhých? Nech idú všetci do riti s tými reklamami na to aby boli všetci krajší. Ja nechcem byť krajšia, chcem byť lepšia. Lepšia pre ňu. Chcem byť taká akú chce mať ona.

Možno by som mala zájsť k psychológovi, aby ma tak riadne prefackal, povedal mi naučené vety a ja by som bola zase na týždeň či dva vyliečená. Na týždeň či dva by som znova sršala radosťou a optimickosťou a myslela si, že všetko bude tak ako ja chcem. Že naozaj to bude tak ako si to predstavujem. Budem si zase na chvíľu myslieť, že by sa niektoré sny mohli plniť. Možno. Možno by som mala k nemu naozaj zájsť. A možno by som len tak mohla niekam ísť a mal by ma niekto prepadnúť, zbiť a čo ja viem čo, aby som si uvedomila, že život nie je taký ľahký ako vyzerá. Áno, život je krásny. To viem. Je krásny. A ešte ako! Ale sú tu aj dni, týždne kedy by sme chceli utiecť preč. Nie od všetkých a od všetkého. Ale sami od seba. Chcela by som sa pozrieť do zrkadla a vidieť tam úplne niekoho iného, niekoho kto je inteligentnejší, nie známkami, ale proste cítite z toho človek, že je múdry. Chcela by som sa pozrieť do zrkadla a vidieť osobu, ktorá sa vie rozumne rozhodovať, ktorá vie čo má robiť, vie vstúpiť do života a vie podržať priateľov.

Mám pocit, že teraz sa strácam. Totálne sa v sebe strácam. Akoby som už sama nevedela kto som, že som niekto iný. Že proste nestojím na pevnej zemi a že nemám nič pod kontrolou. Hej, to je to presne čo cítim. Akoby mi všetko unikalo pomedzi prsty a ja sa len na to prizerala a nemohla s tým nič robiť.

Aby som odpovedala na úvahové otázky...(šišková by ma zabila za túto úvahu, lebo to nemá ani kompozíciu ani formu a je to skôr ako nadrealisti, ktorí nechávali plynúť myšlienky z podvedomia a len tak si ich zapisovali..no koniec zátvorky už).

Nie je so mnou niečo v poriadku. Áno, chcela by som byť úplne iný človek, chcela by som sa zmeniť, presne podľa jej predstáv.

(Ja len dúfam, že ma nezabije, že čo som to tu popísala.)

teším sa ako zmaturujem a budem od rána do večera písať. a tak konečne dokončím túto poviedku (či čo to je) a začnem biografiu :)

Variť nebolo až tak zlé. Ale len do určitej miery. Teraz som tú mieru prekročila, lebo Vivian si vymyslela toľko jedla, že ďalší týždeň nebudem musieť variť.

Chcela sa bliknúť nielen pred Eddiem, ale aj pred jeho tajným spoločníkom. Ja som to tipovala na spoločníčku, ale Vivian o tom nechcela nič počuť. ´Určite to bude jeho brat, alebo kamoš z detstva´. Neprestajne som to počula. Hovorila si to sama pre seba, aby tomu uverila, ale mám pocit, že to nepomáhalo.

"Do žiadnych šiat ma nedostaneš," hovorila som jej ako som dokončovala šalát.

"Prosíím."

"Nie. Myslíš si, že on príde v obleku alebo čo?"

"Samozrejme," pevne si stála za svojím.

"Príde v rifliach, tričku alebo košeli a ty budeš vyzerať stupidne v tých šatách," varovala som ju.

"Nie, nebudem. A tie šaty si teda nedaj, ty budeš vyzerať ako bezdomovec."

"Dobre. Nedám si ich." usmievala som sa a dolaďovala veci na stole.

Zazvonil zvonček a Vivian sa zatvárila ako keby mala ísť spievať pre prezidenta pieseň, ktorej slová nevie.

"Dýchaj, je to len večera," prevrátila som oči a išla otvoriť dvere, lebo zvonček znova zazvonil.

"Už som si myslel, že si mi dala zlú adresu," hovoril Vivian a podával jej kvety. Romantik.

"Asi som sa obliekol nevhodne," povedal, keď zbadal Vivan. Mal na sebe rifle. A košelu.

"Nie, vôbec nie," jachtala Vivan a ja som musela zadržiavať smiech.

"Ja som Eddie," podával mi ruku. "Teegan," predstavila som sa aj ja.

"A toto je Elvis," ukázal na malého chlapca, ktorý sa skrýval za jeho nohami.

Pozrela som na Vivian ako bude reagovať. Najprv bola trochu v šoku, ale potom sa rýchlo spamätala a usmiala sa.

"Rada ťa spoznávam Elvis," čupla si a pozdravila ho.

"Pozdrav Vivian, to je naša kamoška," hovoril mu Eddie, ale Elvis sa stále skrýval.

"Je trocha plachý," vysvetľoval.

"No tak by sme sa mohli ísť navečerať, lebo to vychladne," popohnala som ich k stolu.

"Jasne, večera," Vivian bola asi stále v šoku.

"Vonia to skvele," komentoval Eddie.

"Hovorila som ti, že vôňa spraví veľa," šepla mi Vivan v kuchyni.

"Áno a hovorila si aj, že to bude jeho brat alebo kamoš a že bude mať na sebe oblek."

"Ale aspoň som mala pravdu v tom, že je to mužské pohlavie."

"Choď si už sadnúť, ja to tam všetko prinesiem." otrávene som povedala a prinášala jedlo.

"Tie kuracie taštičky sú skvelé," pochvaľoval si Eddie.

"Nemám moc rád špenát," prehovoril Elvis.

"Teegan varila," vyhovárala som sa Elvisovi.

"Prepáč, Elvis. Ale budeme mať aj zmrzlinu." snažila sa to zachraňovať.

"A oci? Môžem si ju teda dať?" pýtal sa Elvis Eddieho. Ako povedal oci prišlo mi zle a myslela som, že všetko čo som do seba napchala bude hneď von. Takže Eddie je ženatý? Má teda frajerku? Tak prečo chcel ísť na večeru? Či to má byť nejaká rozlúčka, aby som ani nepomyslela, že budeme spolu? Rozmýšľala som nad všetkými možnými variantmi, takže som sa len ledva sústredila na to čo vravia ostatní.

"Až keď doješ. Pekne všetko spapaj." povzbudzoval ho.

"Keby som vedela koho privedieš, tak by sme navarili niečo lepšie,"

"To je v poriadku. Netreba ho rozmaznávať."

"Koľko má rokov?" spýtala som sa.

"Sesť Ale na svoj vek je veľmi múdry, všakže?" veselo sa ho pýtal.

"Veď som po tebe," odpovedal mu a jedol kuracie prsia. Špenát starostlivo oddeľoval a dával ho na okraj taniera.

"Rozvádzam sa," ako to povedal, tak mi celkom odľahlo. Aspoň nemá manželku. Teoreticky.

"To mi je ľúto," komentovala Teegan.

"Koľko ste boli spolu?" vyzvedala som.

"Desať rokov. Ale bolo to pekné. Ľúbili sme sa, ale láska niekedy nestačí."

"To je pravda. Láska niekedy nestačí." potvrdzovala Tee. Určite teraz myslela na Dee.

"Čo sa teda stalo?"

"Katie je vorkoholička. Stále pracuje. Skoro vôbec nebola doma a zanedbávala aj Elvisa."

"V tejto dobe to začína byť už bežné. Takže preto sa rozvádzate?"

"Áno. Keď bola doma tak tiež pracovala a keď už mala konečne voľno tak sme sa len hádali. Nebolo to dobré ani pre jedného z nás. Chcela to zachrániť, ale nakoniec pochopila, že to nemá zmysel. Teraz je jediný problém Elvis." pohrabal sa mu vo vlasoch.

"Oci? Ja som pre teba problém?" spýtal sa ho svojím detským hlasom.

"Ale nie, zlatíčko. Nemyslel som to tak. Len teraz bude problém, či budeš s maminkou alebo so mnou."

"Oci? Ale ja chcem byť s tebou." objal ho okolo pása a cítila som ako sa mi zvlhčili oči.

"Ja viem," pohladil ho. "Ale mám pre teba dobrú správu." usmial sa.

"Akú?" zažiarili mu oči.

"Tee ti už donesie zmrzlinu," pozrel sa na Tee, ktorá hneď začala spratávať taniere a priniesla zmrzlinu so šľahačkou.

"Ako to teda vyzerá s Elvisom?" spýtala som sa, keď si Elvis so zmrzlinou aj Tee sadol k telke.

"Pravdepodobne ho pridelia mne. Som dobre zabezpečený a Katie o neho nejaví veľký záujem. Stále ma prácu a Elvis je teda väčšinou so mnou a ako si už počula od neho, chce byť so mnou."

"To je teda skvelé. Je to strašne zlatý chlapec."

"Takže ti nevadí? Myslel som, že ti to bude prekážať. Manželka, rozvod, dieťa..."

"Nie. Tee si myslela, že privedieš manželku alebo frajerku, ja som myslela zase, že brata alebo kamoša. Ale takto je to asi najlepšie."

"Teegan teda mala troška pravdu."

"V niektorých veciach je pesimistka."

"V ktorých?"

"Čo sa týka lásky. Aj ja som chvíľu bola, ale už to vidím krajšie." pozrela som sa mu do očí a chytil mi ruku.

"Vďaka."

"Za čo?"

"Že si vtedy sedela v daždi na lavičke. A za večeru."

"To ja by som sa ti mala poďakovať za to, že si ma vzal domov, navaril mi a prišiel."

"To nebolo nič."

"Oci? Ja už nevládzem." podával mu misku so zmrzlinou.

"Tak ja to dojem," vzal si misku a hneď bola aj zmrzlina zjedená.

"Prídeš aj nabudúce na zmrzlinu?" spýtala som sa ho.

"Na zmrzlinu áno. Ale nech ostatné varí ocko. On varí lepšie ako tá teta s čiernymi vlasmi." Tee sa k nám otočila a usmievala sa.

"Tak by mohli prísť k nám, nie? My im spolu navaríme." povedal Eddie a vzal si ho na kolená.

"To by sme teda mohli," prikyvovala som.

"Tento týždeň si mala variť ty," hovorila Tee.

"No tak som nám to vybavila," usmiala som sa.

"A na obed budeme hladné?"

"Môžete prísť aj na obed," navrhol Eddie.

"To je milé, ale obed aj večera je už veľa."

"Tak môžete prísť do reštaurácie."

"Ja ešte neviem čo budem robiť, ale keď budem mať čas prídem," povedala Tee.

"Ja určite prídem," usmievala som sa. Chcela som byť stále pri ňom.

"Tak ja už pôjdem, dobrú noc," povedala Tee a odišla hore do izby.

"Rád som ťa spoznal," povedal jej Eddie.

"Aj ja," povedal jej aj Elvis. Tee sa na neho usmiala a už bola hore.

"Asi už pôjdeme aj my,"

"Ešte nechoďte," prosila som.

"Zajtra sa ešte vidíme,"

"Viem, ale..." rozmýšľala som nad nejakým dôvodom, prečo by mali ešte ostať. "Musím umyť riady a pravdupovediac to strašne nemám rada. Mohol by si mi to teda spríjemniť."

"Ty si teda vieš vymýšľať,"

"To je pravda, lebo rada umývam riady," zasmiala som sa.

"Dobre, tak zostanem, pokiaľ ich neumyješ,"

"Tak ich budem umývať veľmi pomaly," hovorila som po tichšie.

Zatiaľ čo som umývala Elvis si ľahol na pohovku a pustil si Shreka.

"Ako si sa zoznámil s Katie?" začala som tému.

"Nehovorme o nej."

"Dobre, prepáč, len ma to zaujímalo," ospravedlňovala som sa.

"Viem, že si to nemyslela zle, ale určite sa nájde aj lepšia téma ako moja manželka,"

"Napríklad?"

"Más nejaké domáce zviera?"

"Okrem Tee?" usmiala som sa.

"Nevyzerá, že by bola tvoje domáce zviera,"

"Niekedy je ona moje, niekedy ja jej,"

"Koľko má vlastne rokov?"

"Dvadsať jedna. Ako ja. Sme dvojičky, ale dvojvaječné, takže sa nepodobáme."

"To je teda dobré, lebo by som si vás nechcel mýliť,"

"Nepomýlil by si si nás. Máme dosť rôzne povahy, niektoré názory sú úplne iné," vysvetľovala som mu.

"Ktoré napríklad?" začal sa mi hrať s vlasmi.

"Napríklad názor na mužov,"

"Ty máš aký?"

"Ja si myslím, že sú milý, nie sú také svine ako si ženy často myslia a myslím si, že v každom z nich je romantik a dobrý muž,"

"Ty si mi ale optimistka," pobozkal ma na vlasy. Bože, on je taký skvelý.

"No a moja sestra má rada len asi piatich mužov a všetko sú to speváci alebo herci,"

"Takto si teda muža nenájde, ale je pekné takto snívať,"

"Ona si chce nájsť ženu," jednoducho som povedala.

"To sa dá?"

"Prečo by sa to nedalo?"

"Myslím, akože ste dvojičky, ty si normálne a ona je lesba?"

"Ako to myslíš normálna? Aj ona je normálna. Nie je to nič nenormálne." hovorila som tak drsne až som rozbila pohár čo som umývala.

"Prepáč, nemyslel som to tak." bral papiere a utieral mi krv z ruky.

"Je to moja sestra a mám ju rada takú aká je. Ja to proste ani neberiem ako keby bola iná. Aj ona má presne také isté city ako všetci ostatní. Niekedy mám ale pocit, že lesby to majú so ženami ťažšie ako ženy s mužmi."

"To si trafila," objavila sa v kuchyni, až ma myklo.

"Prepáč, nevedela som, že si tu,"

"Idem si len pre džús," otvorila chladničku a zobrala si ho. "Nenechajte sa vyrušovať," hovorila a hneď už bola aj preč.

"Myslíš, že počula všetko?" opatrne sa spýtal.

"Všetko o nej?" spresňovala som.

"Hej."

"Dúfam, že nie, ale keď áno tak sa ma na to zajtra spýta."

"Ešte raz sa ospravedlňujem. Len mi v tej chvíli nenapadlo ako to mám povedať správe."

"To nič, stávajú sa aj horšie veci,"

"Už si asi doumývala," povedal po chvíľke.

"No na dnes asi hej,"

"Tak pôjdeme," pozrel sa smerom k obývačke.

"Už asi spí,"

"Pravdepodobne. Už je dosť neskoro."

"Tak sa vidíme zajtra?" spýtala som sa.

"Samozrejme," usmial sa.

Pozeral sa mi do očí, trocha naklonil hlavu a približoval sa. Neuvedomila som si čo robí, až kým to nespravil. Pobozkal ma. Zabudla som na všetko čo sa pri večeri stalo a myslela som len na neho, jeho teplé pery a ruky čo ma objímali.

"Dobrú," šepol mi do ucha, vzal Eddieho a potichu odišiel.

V kuchyni som stála ďalších pár minúť a uvedomila si, že som sa do neho asi zamilovala.